Únor 2009

Neuveriteľné

28. února 2009 v 20:24 | iRonická |  Denník milostnej budúcnosti
...Ako človek dokáže odsúdiť človeka pre problémy, ktoré má, s ktorými bojuje?
Nemyslela som, že práve ona... Ale osud je taký. Ja som tu ta zlá, takže odsudzovať! Odsudzovať! Odsudzovať! POĎME...
Poprosím vás, nemente si zase moju adresu v tých vašich ob. stránkach, nemám chuť tam byť. Predsa myslím len na seba, na nikoho iného -všakže? Nemyslela som si, že to o mne kedysi niekto povie, ani neviem ako teraz vyzerám. Namyslene alebo ako by som to nazvala...?
No nič, pokračuje to tu ďalej aj napriek tej pauze. Možno nebudem tak pridávať články, ale rada by som sa ukoristila na goth picty a také tie zaujímavosti. Cez tento týždeň som prečítala dosť básni, naobzerala sa milión obrázkov, prešla tisícky metalshopov a prešla ma smrť, ktorá sa mi vnárala do žíl. Je mi fajn. Viete vďaka komu? Vďaka mojej malej sestričke. Áno vždy vedela ako na to [znie to úchylne? xD]! ĽÚBIM JU A NIČ ZA ŇU NEDÁM!
Čokapik mi došiel, Timejka mi volala, že Šaňo je v MI - nech ťa ten magor zabije, veď fakt nevadí... :'(, ocko príde čoskoro domov, v pondelok sa ide do školy a mne sa nič nechce.
A ponechávam si nick ironická. Pretože k väčšine vetám sa sem hodí...

Do riti nemám dobrý pocit z toho, že tam šiel...

Ťažké, nehorázne ťažké

5. února 2009 v 16:43 | Charon |  Denník milostnej budúcnosti
Nie, žeby som si chorobu vymyslela, len v spoločnosti s mojou neutláčanou depresiou sa zväčšila na maximum a tak si posedím doma do stredy. Na jednej strane to je príjemné - nevidieť všetky tie pohľady, ktoré sršali ľútosťou. Nepočuť tie slová "Všetko najlepšie k meninám" a snažiť sa priať mi všetko dobre a splnené sny. Uvedomte si, že môj sen sa nikdy nesplní. Nikdy ho už nebudem držať za ruku, nikdy ho nepobozkám bez toho, aby som vedela, že on je môj a ja som jeho. Nikdy to nebude také ako tie tri dlhé mesiace - mesiace, keď sme boli neodlučiteľní a ani všetko čo som robila, ho nezastavilo nad tým aby mi odpustil. Vydržal so mnou moje psychické zrútenia, moje slzy, moje bláznovstvá - všetko čo na sebe tak nenávidím. Chýba mi to, nehorázne mi to chýba. Viem a bojím sa, že už nikdy nikoho nebudem tak milovať ako jeho. Nikto ma nepochopil v mojom rozhodnutí. Druhá šanca? Odmietla som ju. Nechcem ubližovať človeku, ktorý ma tak ľúbi a ktorého ľubim tak ja - len pre ten debilný alkohol a moju posadnutosť zvádzať. Hlúpe - smejte sa, prosím je to smiešne. Opíšem tento týždeň ako ten najťažší. Nerozprávam sa, len prikivujem alebo odpovedám na otázky. Len plačem a spím. Nemám chuť na nič - ani na jedlo, nútia ma jesť. Všade je plno lásky a pritom sa každá rozpadá. Nemám ani nápady na knihu. Som tak mimo ako nikdy.
---
Keď dodopozerám Bathory, zmením desing, možno si pospím a pozriem na vaše blogy. A nepíšte, že viete ako sa cítim, pretože to vie len ON a JA. Možno ešte dvaja ľudia, ale tí to úplne nechápu a vyčítaju mi to. A je mi to jedno - nakričte sa na mňa, že som hlúpa, ja ňou som a priznám si to!

Klamstva klamstvom nahradí

1. února 2009 v 0:47 | Charon |  Písané zlomenou ceruzkou
On bol ten, ktorého som milovala.Možno bol on ten pravý.
Teraz je len kúsočkom v mojom zatrpknutom srdcy, ktoré plače. Čaká až sa mi zo žíl rozprúdi krv pod tlakom nožníc. Nejde to.
Nebude take ľahké zabudnúť na celé tri mesiace. Pre niekoho to je krátka doba - pre mňa strhavanie rekordov, naplnené láskou.
Viem, že i princ Hamlet neľahko strácal Oféliu. Viem, že sa milovali a obaja sa koniec koncov zbláznili. Zrada, klamstvá, vraždy, bolesť a láska. Prečo je tak nepochopiteľné, aby to všetko k sebe patrilo? Nedá sa to od seba odtrhnúť? Prečo to musí takto bolieť?
Slzy sa tíšia. Bolesť je však viditeľná.
Bola, som i budem hlúpa - nikdy sa nezmením. Nechcem aby to tak bolelo, nechcem aby ma ten pocit viny tak veľmi zužoval, aby ma dostal do bodu mrazu, ktorý tak nenávidím, ktorý je pre mňa katastrofický. Nenávidím keď mi je zle - keď mám stavy, ako teraz. Nenávidím to na ostatných - dávam im rady a pomáham im aby s tým prestali. Neviem, však pomôcť samej sebe. Neuspokojí ma "Všetko bude dobré, život ide ďalej".
Ako som mu mohla s týmto klamať, ako som dokázala byť ako Hamlet - ako som mohla takto sklamať?
Ľúbili sa. Ľúbia sa stále. Ľúbiť sa budú.
Toto je najstrašnejšia chvíľa noci,
keď hroby zívajú a pekla dych
nás dusí: vtedy by som vládal piť
aj vrelú krv a páchať ohavnosti,
že striasol by sa deň.

Ö, srdce, ostaň srdcom, v túto hruď...