Leden 2009

Hlupaňa, hlúpa

31. ledna 2009 v 14:33 | Charon |  Denník milostnej budúcnosti
Ak sa dá hodnotiť najväčší podraz, klamstvo a zrada jedným slovom - bude to moje meno. Nedalo by sa zhodnotiť, že ten koncert bol katastrofický, ale nemalo k tomu ďaleko. Nezveličujem, nič hrozné sa nestalo. Takmer. Jednoduché - vždy spravím to, čo sa mi páči. Neberiem ohľad na to komu a koľkým ľuďom tým ublížim. Nekomentujem včerajši žiaľ, bolo to trápne. KSS bolo super. Stretla som tam starych známych a dokonca krásne dievča - fotografku. Zamilovala som sa. Teda nie, o zamilovanosti nebudem písať - nechcem. Nevyšla noc u Šaňa, zmizol zrejme na policajnú stanicu a ja som ho potom už nevidela. Volal mi, kde som a povedala som ľahké - spím u Pipa. Spala som [žiaden sex!!!] s jeho bratom na pohovke a som cela dolámaná. Bolo to... nečakané a pritom každý dotyk si pamätám ako môžem. Ale nechcem - zožiera ma to, páli ma to na srdci, štve ma to úplne - až to vedie k depresii. Mám tušenie, že celé tie tri mesiace sa skončia. Nemám silu a nechcem aby trpel naďalej - keď vie aká som. Nechcem sa rozhodnúť ani pre jedného z nich, chcem byť radšej sama ako to bolo kedysi. Predsa len by bolo lepšie, keby som sa zahrávala a nikomu okrem seba tým neubližovala, nie? "Veď maš chlapca, nie?" "Noačo... On tu nieje!" "Čo sa bude diať potom?" "Neviem..." Celý žart spočíva v tom, že keď sme sa prebudili neboli sme zo seba mimo. Keby som s tým nezačala na koncerte, nič by sa zrejme nestalo. Ale stalo sa a ja na ten obraz, pred telkou v kresle, nikdy nezabudnem. Dosť o tom - nedokážem to zniesť, nedokážem zniesť svoju hlúposť. Zrejme mam horúčku. Chvíľku mi je brutálne teplo - dokonca som ležala na podlahe, a keď som si šla po mobily do obývačky - bola mi zas neskutočná zima, až som zaspala na gauči. Idem si asi ľahnúť, nemám chuť sedieť celá od modrín, stuhnutá a úplne rozbitá. Nemám vlasy...

Triaška - nieje mi chladno!

30. ledna 2009 v 12:48 | Charon |  Denník milostnej budúcnosti
Neviem ako utratiť čas. O 16:05 mi ide autobus a ja neviem čo s nudou. Mám toľko času, že ho ani nepotrebujem. Som z neho blázon. Myslím si svoje a ostatní zase to svoje. Som iná ako ony, ale zase všímavá [alebo len žiarlivá?]. Dnes je KSS - konečne. Keď si spomeniem ako som na nich vyzerala v auguste, je mi do plaču, že som si ich neužila. Ale dnes to bude iné. Je zrejme, že tam budem sama. Teda nie sama, pretože sú ľudia, ktorí ma neopustia, ale sama ako bez neho. Možno sa rozhodne pre Košice a z plánovaného večera bude HOVNO. A možno by mi to tak aj vyhovovalo. Sama neviem. O vysvedčení nebudem vravieť - nemám náladu priznať si, že som sklamala sama seba. Čo sa týka Diablovej diery, naďalej to píšem ako knihu a zároveň pridávam ďalšie diely na blog. Mám zo seba divný pocit - že sa mi vracia závislosť. Tí čo nevedia, je to dobre - radšej si to nepriznám skôr, než sa znovu neroztrasiem ako debil. Žijem v sne, že dnes dostanem moju milovanú Frankovku, kúpim si pivo a bude mi fajn. Žiaden žiaľ, žiadne depresie len ja a ono... Život bude znovu skvelý!!! Inak neľutujem že som nešla na lyžiarak - od slov Danky, to tam nieje najluxusnejšie. Chcem už máj!Máj, máj, máj... Mám krízu!!! do riti nenávidim tie stavy... Ide mi z toho vyskočiť srdce ... ZNOVU TRIAŠKA.



Hamlet nebol hlúpy

26. ledna 2009 v 22:18 | Charon |  Denník milostnej budúcnosti
Rozhodla som sa, že napíšem knihu. Práve preto nepridávam ďalšie diely DD. Mám päť kapitol, úplne dokončených a začínam šiestu. Je to pre mňa zložité, ale baví ma to. Nechcem to zatiaľ príliš ukazovať, takže to čo mám pošlem len ozaj tým, ktorí si o to požiadajú. Bola by som rada, keby sa mi tých pár duší ozvalo. Icq dodám komentárom - hlási sa mi tam dosť ľudí z cudzich krajín a neviem čo odo mňa chcú. Mám nový mobil, s Timeou som si vymenila tašku a ja naberám istý typ sebaistoty, že tento týždeň bude brutálny. V máji idem do Anglicka, a neviem či tam nejdem práve samotná z triedy. Trafí ma ak áno, nechcem ísť sama. Ocko povedal, že mi to zacvaká a že mi dokonca dodá kreditku. Čo sa týka nového mobilu: Foťák = 5. Megapixelový, dotykový a proste úžasný. Som z neho úplne nadšená. V škole sa celkom nič nedeje, naberám tak trochu nove kamarátstva. Ale nie príliš veľké. Dostala som od Šaňa korzet a tangáče, ktoré som si priala takú dlhú dobu. A mám malé kozy. Nech žiju vypchávky!
Ah jaj, želám si sem pridať obrázok, ale nejde to. Želám si, pochopiť Hamleta, aj keď ho vlastne chápem, nuž nerozumiem mu doslovne. Súcitim s nim ako keby som sa nachádzala v jeho koži. Z istého pohľadu by sme si určite rozumeli - mám ho neskutočne rada. Čítam si to pomaly a vychutnávam si v tom každý dúšok - dvakrát som si prečítala časť "Byť či nebyť" a som ním omámená. Milujem, keď ma niekto pochváli za to ako fotím, alebo píšem. Znie to namyslene, ale mňa to teší, keď ma práve v tomto niekto pochváli. Prajem si aby to - že som niečim viac, len než priemerna žiačka - o mne vedeli viacerí. Ale zároveň o to nestojím, kašlem na nich. Mňa najviac poteší Katkina úprimnosť. Či len keď mi Danica spomenie, ako sa jej snívalo o mojom príbehu. Mňa poteší i vlastný sen, že si prajem aby momentálne dianie v Diablovej diere, bolo skutočným.
Mám toho tak veľa a zároveň tak málo. Týždeň som začala úspešne. Skončí sa možno zarachom.
Jediné čo z plného srdca si želám, je aby som znovu ležala v tej maličkej postielke, polonahá s ním. A s čírami na hlavách sme sa obímali a nespúšťali zo seba zrak. Opitý, spotený, unavený a otrávený z toho očakavajucého rána, keď sa všetko skončí.
Som pripravená.
Pripravená nechať srdce ísť - tam kam ísť naozaj chce

Staré časi pominuly

24. ledna 2009 v 22:30 | Charon |  Denník milostnej budúcnosti
Jednoducho si budem musieť zvyknuť, že to čo bolo už nevrátim späť a ten človek, mi už nedôveruje natoľko ako kedysi. Mám vypité. Konečne. Víno, pivo, pivo, pivo a becherovka. Ani svojou úchylnosťou som nedokázala zo svojho bývaleho vytiahnuť to, čo mi [ne]chcel povedať. Som nula, veľká nula. Dobre som si pokecala so všetkými starými známymi. Vymenila som si dosť ostré názory a myslím, že v ich očiach teraz vyzerám inak. Myslím, že aj oni vyzerajú inak v mojich. Chcem spať, veľmi chcem spať. Ale o to viac, si chcem pozrieť nejaký film. Vaše blogy sa mi neche kukať. A DD pridám až zajtra, alebo v pondelok. Ide o to, že neviem ako sa cítim. Jedno dievča, malo pravdu, že alkohol udržuje našu myseľ v inom svete. Vo svete pravdy. Chcem prestať. Chcem prestať plakať preto, že nepijeme, chcem sa odhodlať k činu, keď všetci piju a ja nebudem. Ale ja nemôžem. Vôňa, farba a ten úsmev na tváry opitých, sa mi páči viac. Ten pocit dobra, keď to do seba hodím. Nechcem aby mi bolo zle, chcem byť optimistkou, ktora nikdy nestráca nádej aj keď plače. Chcem aby mi bolo dobre - nechcem plakať byť zúfala. Nemôžem!

Jediný pohľad - JEDINÝ

23. ledna 2009 v 23:52 | Charon |  Denník milostnej budúcnosti
Držali sme sa za ruku, pred nami šli Timea a Gizy a oproti nám chlapec. Zapichol sa mi do očí a jeho pohľadu sa nemôžem teraz zbaviť. Nevnímala som nič - len oči. Tie čierne oči, ktoré na mňa pozreli a ja som to len zťažka rozdychávala. Z chémie mám za 3, nezabudol spomenúť moje podvádzanie, veľmi rada by som ho kopla do gulí a neskôr by som mu potiahla tie jeho zafixované tangáče do toho jeho chlpatého zadku, ako kruto ma obviňuje z toho čo som nespravila a ani by som nemala takú drzosť. Tak ho nenávidím, že mi je z toho až zle. Akoby nám šťastie padlo z neba - odpadli nám posledné dve hodiny, takže zo siedmich hodín, sme mali päť. Doma už serú. Aj keď dnes nemali nič proti tomu, že som šla von. Ani sa nedivím, dve víkendy som presedela doma. Mám neskutočný absťák - je to smiešne. Nepila som niečo cez dva týždne a dnes ako som odprevádzala Šaňa na vlak, myslela som , že sa rozplačem, keď povedal, že dnes nebudeme piť a že mi nedá prachy na fľašu. Som sklamaná. Náramne sklamaná. Ale viem, že zajtra sa ožerem. Konečne! KONEČNE!!! Myslite si o mne čo chcete, pre mňa to nieje dôležité. Pokúsila som sa o zmenu na heaven-book → , tak mi to snáď vyšlo. Pridala som i 11ty diel a dnes som dokončila 25ty. Prestáva sa mi páčiť to, že unavená píšem príbeh, celkom dosť ho to ovplyvňuje. Ale nevadí. Zaujímalo by ma, či je ten dotyčný človek so záhadnym pohľadom niečo nadľudské. Možno som blázon, ale ten pohľad. Do riti, kedy sa už začnem báť očí a prestanem sa do nich dívať priamo? Nezaspím.

Sára

23. ledna 2009 v 14:19 | Charon |  Grafika & fotografie
môj ďalší objekt na marec :)

'Možno ešte žije...'

21. ledna 2009 v 17:45 | Charon |  Denník milostnej budúcnosti
Možno že snívam o nekonečnej láske, nekonečnom živote a o ľuďoch, ktorí prestanú klamať. Zmenila som desing, opravila som v škole čo sa dalo a jediné čo chcem je jeden deň oddychu a to mi doma neschvaľujú. Chcela by som si pospať a aspoň jeden jediný deň ostať doma, nevstávať a nemyslieť na to, čo zase pohnojím. Z nemčiny som to dotiahla na trojku, hoc to bolo ochlp, všetky slovíčka mi vypadli, ale dala mi trojku. Veľka vďaka, začnem sa učiť. Z matiky ma popadla tiež 3 a ine som ani nečakala. Zo slovenčiny ma tá pipka neprestane prenasledovať mojou túžbou po dvojke a bude mi to opakovať asi až do mojej smrti. Nech zožerie tvrdý kolač ja viem na čo mám a čo chcem! Mám niečo neopísateľné na vrchnej pere. Nikdy som to nemala a myslím, že sa to volá opar alebo niečo také. Bolí to ako hovno, a neviem čo s tým. Danica mi požičala Hamleta takže aspoň som mala čo robiť celú tu dlhú chvíľu na matematike. Neustále uvažujem nad DD, ešte aj keď píšem písomku. Nedá mi to spať, ešte o tom aj snívam. Je to také divné. Písať niečo po čom túžite. Neviem, či som práve nevyslovila svoje želanie s predpokladom, že sa mi nesplní. Jozef mi napísal 'poštu' na pokeci, že vraj či nechcem ísť von. Napísala som, že možno v sobotu, ale neviem čo od toho mám očakávať. Keď som ho volala ja, nechcel ísť. Viem, že ho hnevám, to ako som to ukončila, ale prešlo viac než pol roka, mám Šaňa, tak život musí ísť ďalej. No naozaj sa neteším zajtra do školy. Na budúci týždeň vysvedčko a KSS, naši idú na lyžiarak a spím u Šaňa, takže si urobím také maličké voľno... na pár dní. Veď by som sa v tej škole zbláznila!

Ikonky prosím [?]

21. ledna 2009 v 16:20 | Charon |  O tomto blogu
Poprosila by som tých, ktorí majú vyrobené ikonky na blog, alebo svoju stránku, aby mi podali link alebo napovedali, kde ju nájdem. Páči sa mi nápad s nimi, ako mám teraz -v spodnom boxe- hoc zatiaľ len svoje a Carolininu ikču. Ostatné som nenašla. Tak kto má a javy záujem, PLS!

Bez otvorených očí

19. ledna 2009 v 22:01 | Charon |  Písané zlomenou ceruzkou
Zajtra mám písomku z chémie - ak dostanem jednotku, na vysvečku budem mať snáď 3. Nemôžem sa to učiť, nejde mi to čo ma nebaví. Pridám deviaty diel Diablovej diery. Niektorí vedia kde. Nechce sa mi pridávať články a tak, mám toho veľa. Vydýchnuť si budem môcť asi až vo štvrtok, alebo v stredu. Prosím držte mi pršteky, strašne mi na tom záleží.

Bez sloníka

17. ledna 2009 v 15:33 | Charon |  Písané zlomenou ceruzkou
Nemám na nič náladu, ani ísť von. Vložila som na blog 7my diel, píšem ďalšie...

Svet sa nezrúti... môj život áno

16. ledna 2009 v 19:10 | Charon |  Denník milostnej budúcnosti
Taky deprimujúci titulok. Nechcem spáchať samovraždu, nechcem plakať, nechcem sa sťažovať a už vôbec nechcem nadávať. Fyzika - 2, Anglina - 2, Telesna - 2, Slovina - 3... V živote... Zabijú ma doma. Úplne ma rozmelú na framfolce, než zistia, že mám ďalšiu trojku. To ich bude vlastne dokopy päť. Desivé, že som mala niekedy samé jednotky. Vlastne ja slovenčinu neviem vôbec, však pani profesorka [?]. Nevadí, proste si verím a nevzdávam sa. Aj keď som si povedala o dvojku, chcela som zabojovať a ona mi nedala príležitosť. Nebudem komentovať, je to krava a je to moja chyba. Všetci sú dnes na koncerte. Nemám ani chuť ísť niekam. Celý víkend strávim nad učením a písanim Diablovej diery, pretože len to jediné ma drží pri živote a otvorených očiach. Môj malý svet fantázie, kde je všetko podľa mojich predstáv. Inak kto by nezaregistroval článok dole, ďalšie diely budem pridávať na www.heaven-book.blog.cz . Ešte na tom pracujem, aby som tam dala siedmy diel - no zatiaľ je tam len ten prvý a dve básničky. Zmenila som desing, nešiel mi net, tak som hľadala v počítači nejaký obrázok zodpovedajúci tomuto howadu a tento mi sem padol. Nepekné? Nevadí. Objavila som v dráčikovi biele krídielka s kostýmom za 10 €, takže si šetrím a moja budúca modelka, to predpokladám bude mať na sebe, však? :D Dnes som strávila pekné popoludnie s Dankou. Neviem prečo, je mi s ňou vždy fajn. Ako to bolo pri Šaňovi - ktorý je znamenie lev ako ona, hneď som si ju obľúbila a cítim akoby sme sa poznali roky. Naše táranie o súmraku, viac než polhodina strávena v Dráčikovi a obchode s darčekmi, kde sme sa rozhodli vykúpiť a nakoniec sme kúpili voňavé sviečky [s vôňou ruuuže] :D Ľúbim ju, niet čo dodať! A cítim, že ostatní sa na mňa vysrali. Začinám si zvykať, nič nové pod slnkom. Znovu neverím ľuďom. Ale kašlem ako tuberák, zrejme zápaľ pľúc, alebo priedušiek. Už len týždeň a pól a budem hotová! Po KSSku si podpíšem zmluvu s diablom, bohužiaľ na nebo nemám :(

Presunuté

16. ledna 2009 v 17:19 | Charon |  Diablova diera
Presunula som Diablovu dieru na nový blog, kde budem pridávať len príbehy, básne a iné veci. Zamyslela som sa nad tým a myslím, že by som sem potom pridávala len 'DD' a to nechcem. Je to blog zameraný na mňa a nie na príbehy. Takže vážne by ma potešilo, keby ste sa tam šli pozrieť a DDčko dočítali tam - teda kto to číta [číta to niekto?]. Je tam rozpísany aj obsah, keby to niekto začal čítať od začiatku a nové diely tam pridám v priebehu dneška. Samozrejme som to rozdelila dôkladne na kapitoly a tak...
ikonku nájdete aj v menu

Nie, nemám to rada

14. ledna 2009 v 23:27 | Charon |  Písané zlomenou ceruzkou
Nemám rada svoj smutný xicht, nemám rada svoje smutné, morbídne nálady, keď chcem všetko ukončiť, keď mám chuť na všetko sa vysrať a pritom viem, že to nejde. Z biológie mám 3 - doma to vedia. Vyvádzala - dosť vyvádzala. Mala som chuť rozplakať sa a ešte stále tu chuť mám, ale môj optimizmus ma drží nad vodou. Vravím si: "Nebudeš nula, nebudeš predsa plakať pre hovadiny, nemôžeš si všetko tak brať... Sú aj horšie veci." Ale stále s tým mám nejaký problém, niečo vo vnútri ma dusí. Šialene dusí. Myslím, že sa to dá nazvať strachom. Bojím sa, že všetko pokazím, že na to všetko nemám, že to nezvládnem a otec sa na mňa nakričí, nikde ma nepustia a ja budem musieť utiecť z domu. Viem, že som začínala, každí to predsa raz dohnojí. Dosť dlhú dobu som si na to zvykala a skôr ako som sa nazdala tu je ten blbý január a život sa hnojí. Spomínam si na prázdniny, na základnu školu, ktorá mi neuveriteľne chýba - až na to učenie a učiteľov. Bolo by fajn vstávať o pol 8, obliecť sa a pol hodinu zdržovať premávku svojou chôdzou do nej. Teraz mrznem v autobuse, ktorý netopí s blbým pocitom, že znovu niečo pohnojím.
Ja si musím veriť, lebo keď si neverím bude to na hovno. Vzieram myšlienku, že keď sa nepripravým do školy, tak ma stretne väčšie šťastie, než si myslím. A teraz keď sedím nad učebnicami a snažím sa všetko pochopiť, šťastie ma obchádza a to len pre tú moju snahu.
Zaujímavé je, že píšem o tom, čo nenávidím a KURNIK nechcem to rozoberať...

Aww... Burn in school

13. ledna 2009 v 20:16 | Charon |  Denník milostnej budúcnosti
Nenávidim to tam. Vždy ma tam zužuje nejaký stres, doma ešte väčší a vonku ten najväčší. Jedno dievča sa ma opýtalo, či s ňou nechcem chodiť - akože brutálny bisexuálny vzťah. Má 13 a som zadaná - PREPÁČ, nejde to. Som deprimovaná. Bojím sa, že tu školu nezvládnem, že budem mať na vysvedčení 4ky. Snažim sa veriť si, snažim sa prinútiť k učeniu. Lenže vždy do toho niečo príde. Ako napríklad z chémie, nám da na budúci týždeň len písomku a ako mam vedieť, či mi dá trojku alebo štvorku? Nemčinu nekomentujem, moje známky sú 4,4,4. Skvelé, naozaj očarujúce. Zabijú ma doma a z toho sa mi chce plakať. Doma ma už serú. Stručne povedané, su psychicky narušený z toho, že nemám tieto dni náladu, pre tú hipisácku školu, ktorú tak nenávidím a ktora mi tak nejde. V pondelok ráno, teta na markíze, hovorila že MY - STRELCI budeme mať veľmi silný týždeň. Ja to tak necítim, myslím, že tento týždeň je dosť na hovno. So Šaňom sme sa včera takmer rozišli, no je to OK. Aspoň myslím... Stratila som dôveru, nadobro. Ja vlastne teraz chcem od života, len kúsoček šťastia v škole, naozaj nič okrem sexu, peňazí, foťáku a bateriek nič nepotrebujem. Fakt Bože, prosím o tvoju pomoc. Vlastne vždy prosím o tvoju pomoc, ale toto je vážne vynimočná situácia. Mám len pár dní aby to skončilo dobre a ty mi môžeš pomôcť. PLS buď milosrdný - už nebudem piť!

Diablova diera, diel 6.-Mladý Anjel

13. ledna 2009 v 19:33 | Charon |  Diablova diera
"Dobre ráno, ako ste sa vyspinkali?," ironicky sa na nás uškrnula a zasadla si za veľky stôl pred tabuľou v samotnom prede triedy. Vzala si nejakú knihu do rúk a očami si nás prerátala. Bola presná, až z nej šiel strach.
"Som profesorka Wulfranová, budem vás učiť Chémiu a Chemické Laboratórne Cvičenia, ktoré budete pravidelne robiť, každý mesiac," začala a ja som nemo počúvala. LCčka som nenávidela zo všetkého najviac, vždy som mala strach, že vďaka mne niečo vybuchne alebo vypustim do vzduchu nejaký nebezpečný plyn. Vždy som sa im vyhýbala ako sa len dalo odkedy ma zastihlo nešťastie.
"Kedy to bude tento mesiac?," spýtal sa s uškrnom Jason a každý na neho zazrel.
"Na konci tohto mesiaca," odfrkla a zahľadela sa na nás."Je vás iba 11, takže dvaja chýbajú!" vyhrkla náhle a každý sa na seba pozrel.
"Kedže sa navzájom nepoznáte, tak prečítam vaše mená a každý z vás sa postavý aby som ho videla," hovorila so štipkov zúrivosti a vstala od stola. Vzala si papier a pomalým krokom prechádzala triedou.

Diablova diera, diel 5.-Mladý Anjel

12. ledna 2009 v 16:53 | Charon |  Diablova diera
Ráno ma zobudil hlasitý budík, až som ľaknutím vyskočila z postele. Pretrela som si unavene oči a poobzerala sa okolo seba. Krása izby sa zmenila na prasačiareň, lepšie povedané všade boli porozhadzované moje veci, naozaj sa mi nechcelo upratať to. Nezamýšľala som sa nad tým a vzala si prvé, čo mi padlo do oka- čierne tričko, vyblednuté džíny a obzrela som si rozvrh na dnes. "Chémia, matematika, dvojhodinovka angličtiny a telesná," asi ma z toho klepne. Zo všetkého, čo nenávidieť môžem, je chémia a tou práve dnes začínam deň. Bez mumľania som si pohádzala knihy do čierneho vaku a vyšla som zo svojho brlohu. Pozrela som na Derecka a Jasona, ktorí si už vychystaní balili veci do tašky a keď ma zbadali len unavene zamávali.

"Ako si sa vyspala?," spýtal sa ma Jason. Ja som položila svoj vak na zem, obišla ich a zamierila si to rovno do kúpeľne. "V pohode... celkom. A vy?," umyla som si tvár a znovu zašla do svojej komôrky po zubnú pastu a kefku, aby som si vyčistila zuby. Dereck ma len pozoroval ako pobehujem hore dole.
"Otrasne, nemohol som zaspať," uškrnul sa na Jasona, ktorý skrýval smiech. Ja som si vyčistila zuby, hodila si svoje čierne vlasy do copu a zazerala som na seba do zrkadla. Ponaťahovala som svoju bledú tvár a prešla si dlaňou svoje zelené oči, aby som ich trochu rozžiarila a nepôsobili tak nevyspato. Myslím, že to vôbec nepomáhalo, ale robila som to tak každé ráno. Keď som spravila všetko- čo som brala za potrebu, vrátila som sa k tým dvom a vzala si svoj vak.


Living for Tommorow

11. ledna 2009 v 17:54 | Charon |  Denník milostnej budúcnosti
Od Scorpions. Boli sme v objatí a dívali si do očí. Sem tam preletala nejaká ta pusa. Hrala práve tá songa. "Aká romantika." "No strašná...," a smiech, všetko pokazené :D Nevieme byť romantický, len sa o to snažíme. Vždy to tak je a tak to i bude. Večer - teda ráno - som dosť premýšľala. S Danicou som si písala, a bez odtrhnutia oka, sme čítali tretiu knihu od pani Meyerovej. Vraj v štvorke Bella otehotnie a mne to nedalo, strašne som sa chcela dozvedieť ako, ale nemá to na kompe, takže kto by mal štvrtú knihu, nech mi to pošle - PROSÍM. Nechápem ako upír môže nabúchať normálne, živé dievča. Nechápem, proste ... nedá mi to. Bál sa ju pobozkať a premáhal sa ako idiot, aby ju nezabil a teraz toto? Neni to divné? Áno je, možno si to všetko beriem príliš k srdiečku. Druhý deň sedím doma a napísala som Diablovu dieru do 11teho dielu. Stále o tom rozmýšľam, zháňala som si informácie o tom, čo tam bude - nie nevykrádam knihy - len tie 'tvory', ktoré tam budú... Musela som si o nich niečo zistiť, nech to nebude padlé na hlavu. Zajtra je škola. Naozaj sa tam bojím. Ako malé decko, keď má isť do prvého ročníka a nechce opustiť mamičku. Som taká. Chcem aby sa vrátil oco, včera mi volal a naozaj mi chýba. Oznámil mi, že mi budúci týždeň kúpi profi foťák, vráti sa domov a vo februári ma vezme na pár dni do Anglicka. Zdá sa mi to krásne, ale viem, že je malá pravdepodobnosť, že sa to splní. Chcem odísť z domu. 30.1.09 sú v MI - KSS, ktorých milujem a musím tam ísť. Po vysvedčení, zdrhám z domu, takže ak by som mala neskôr zaracha, nevšímajte si to, zrejme to prežijem len s monokľami a nejakými modrinkami navyše. Plánujem búrlivo a možno mi to nevíjde. Som však povaha, ktorá spadne a bez slz sa podvihne. Lenže keď sa podvihne a vidí, ako nad ňou niekto známy, koho ľúbi zazerá a udivuje sa, rozplače a odíde. Kto je urobiť také škvrny [pict]? Som ochotná poddať sa do rúk profíka! Idem to tu nejako zmeniť, potrebujem zmenu - naozaj!

Diablova diera, diel 4.-Začiatok

11. ledna 2009 v 16:36 | Charon |  Diablova diera
Stále som pred nimi nehybne stála a obaja sa na mojom vymetenom pohľade zabávali. Myslím, že skočím z tohto okna. Druhé poschodie... myslím, že by mi to aj mohlo spôsobiť nejaké menšie zranenia, napríklad zlomená ruka, pre ktorú by ma nechali aspoň mesiac doma. Alebo si snáď obijem hlavu o nejaký múr, tuna, možno by mi to spôsobilo otras mozgu, alebo niečo podobné...
"Je nejaka vystrašená nemyslíš?," šepol Jason, Dereckovi, že som to počula i ja a vyviedlo ma to zo samovražedných myšlienok.
"A nemám byť prečo vystrašená? Som v izbe s dvomi chlapmi, nič lepšie sa mi stať naozaj nemohlo!," tlačili sa mi také malé slzy do očí, no naozaj som sa snažila potlačiť ich, aby som nebola za hlúpu kravu, ktorá sa rozplače pred dvoma machrujúcimi pubertiakmi, len preto, že je s nimi na izbe. Hoci rada by som za tú kravu bola...
"Aw. Ty si tá s tým štipkom, že?" zatváril sa vážne Jason, keď zbadal môj ozajstný vydesený výraz tváre, ktorý som nehodlala skryť.
"Áno som! A radšej by som niekde v hoteli umývala dlážku, ako toto...," otočila som sa k stene aby mi nevideli do tváre.Teraz som sa bála, že tie slzy nepotlačím a nervózne som si položila dlane na tvár, aby som to predýchala. Dereck s Jasonom sa na mňa dívali a na smiech už zrejme náladu nemali. Celou miestnosťou sa ozvalo desivé ticho, až kým som nepočula ako si jeden z nich niečo zafrflal.